Sen o budúcnosti, ktorá už dýcha
Prebúdzam sa. Niekto zvoní.
Otvorím dvere. Pred nimi kôš plný čerstvej zeleniny a ovocia. Vítam nový deň vôňou pôdy a slnka. Raňajky sú rýchle – fazuľa aktivovaná ešte včera večer, zelenina od mojich kamošov z Myjavských kopaníc. Vďaka Farmlandii a Agrokruhu mám všetko každý deň pred dverami. Všetko živé. Všetko blízke.
Sadám si. Jem. A vtom sa to stane.
Odrazu sa pozerám na seba… zhora. Ako vo filme. Ale v tomto filme som ja. Vysoký, pevný, vitálny. Ale... starý? Nie 42. Skôr 80? Nie. 120?! Aký je vlastne rok?
„2086,“ povie hlas v miestnosti.
Zneistiem. To som ja… v budúcnosti? Ale ako? A čo je toto za miesto?
Vychádzam pred dom – je to dolina, obklopená lesmi. Dom modulárny, drevený, svetlý. Všetko je tak... čisté. Kde som? Ako som sa sem dostal? Vtom ma sekne bolesťou v čele. Ostrá, tupá, zničujúca.
„Sú tu nejaké lieky?“ pýtam sa hlasu.
„Nie. Lieky sa zakázali v roku 2062. Odvtedy sa liečime sami.“
„Sami?!“
„Áno. Spoznávame sa. A tým sa uzdravujeme.“
Akosi to nedávam. „Nevadí. Kam mám ísť?“
„Do uzdravovne. Najbližšia je v Senici. Uber ťa vyzdvihne o 28 minút.“
Uber bez kolies priletí presne. Ticho, ladne, levituje. Vznášame sa nad zemou, cez trávu, cez les. Prechádzame dolinou medzi Prietržou a Brančom. Domy sú roztrúsené, každý má vlastný les. Žiadne ploty, žiadne mestá, len priestor.
Senica je nepoznaná. Už nie je mesto, je organizmus.
Uzdravovňa – zelený chrám s jazerom. Príjem. „Ste akútny prípad?“ pýta sa žena s úsmevom.
„Nie. Len... hlava. Ale silno.“
„Tak vydržte 82 minút. Sadnite si, pán Bolebruch... pán Adamantine.“
Adamantine? To je moje meno? Nové meno?
V miestnosti ma čaká ticho. Nie obyčajné. Lesné. Šum vetra bez vetra. Sadám si. Na hlavu mi nasadia helmu s okuliarmi.
A zrazu som inde.
Lekár sa pýta: „Čo vás trápi?“
„Hlava.“
„Predstavte si ju.“
A tak si ju predstavím.
Výbuch obrazov. Kaleidoskop z detstva. Farby, čiary, geometria. A potom tlak na hrudi. Smútok. Temnota. Vidím ho. Čierny chuchvalec okolo môjho kryštálu bytia. Lotosový kvet zadusený tieňom.
„Dajte si zámer. Prečistiť. Pomôcť kryštálu svietiť.“
Poviem si to. A svetlo príde. Zhora. Láme tieň. Čierna mizne. Bolesť ustupuje. Kryštál žiari.
Zrazu som plný svetla. Moja hlava hrá farbami ako vitráž. Cítim, ako sa celá realita narovnáva.
Lekár sa usmeje: „Skvelé. Máme to za sebou. Zavrite oči a vráťte sa.“
Zavriem. Otvorím.
Späť v roku 2019. Späť na Továrenskej. Ale viem, že to nebol len sen. To bolo stretnutie. S budúcim mnou.
A odvtedy žijem každý deň tak, aby sa tento sen stal realitou.
