Prvá časť trilógie: Cesta z nevedomia do vedomia
Toto nie je príbeh o úspechu. Je to príbeh o tom, ako som takmer zomrel – a pritom som bol celý čas nažive.
Keď telo povie dosť
Rok 2017. Teesys rastie. Projekty pribúdajú. Obrat stúpa. Ja som všade. Na každom meetingu. V každom projekte. Moje ego mi šepká: "Máš to pod kontrolou. Si šéf. Ty to všetko zvládneš."
Moje telo mi kričí niečo úplne iné. Len som ho nepočul.
Alebo presnejšie – počul som, ale ignoroval.
Príznaky, ktoré som ignoroval
Prvé signály boli jemné. Meškanie s platbami. Dnu aj von firmy. Nevadí. Veď obrat rastie. Dlhodobé projekty šlapali.
"To len dočasný problém. Keď projekt dopadne, všetko sa vyrieši."
Ale potom za pár týždňov skončili 4 projekty takmer naraz.
Cash flow zmizlo.
A tam zmizla moja energia pokračovať. Prestalo ma to baviť.
Hierarchia namiesto delegovania – všetko pod kontrolou
Celý môj biznis model mal síce vyzerať ako sieťový. Ale v realite? Bol som navrchu pyramídy. A všetko som chcel mať pod kontrolou.
Presne ten archetyp Cross of Planning, ktorý je na vrchole a je za všetko zodpovedný.
Klienti mi projektovali svoje strachy. Kolegovia mi projektovali svoje strachy. A ja som sa tváril, že všetko zvládam.
"Peťo to vyrieši."
"Peťo sa o to postará."
"Peťo to má pod kontrolou."
A ja som to prijímal. Lebo moje ego mi šepkalo: "Ty to naozaj zvládneš. Ty si šéf. Ty si ten, čo to celé drží."
Ale moje ego zakrývalo problém.
Bol som navrchu hierarchie. Prikrytý svojím egom. Vyzeralo to mocne. Vyzeralo to stabilne.
Ale vo vnútri? Vo vnútri som padal.
Lebo hierarchia funguje len dovtedy, kým ten na vrchole stojí. A ja som padal už dávno predtým, než to niekto zbadal.
Krach: Keď sa všetko rozpadne naraz
V roku 2019 prišiel krach. Firma išla do konkurzu. Proste krach.
Teesys, ktorý som budoval osem rokov. Firma, do ktorej som investoval všetko – peniaze, čas, energiu, vzťahy.
A teraz? Nič. Skrachoval som. Dlhy a reputácia v prdeli.
Po krachu začala kríza
Po krachu sa to začalo. Pomaly. Nenápadne. Kríza, ktorá sa mala stať depresiou.
Tak pomaly, že som si to všimol až po roku.
Prvých pár mesiacov som ešte fungoval. Dokončovali sme projekty. Predávali sme domény. Upratovali sme databázy. Bol som v režime "musím to dotiahnuť do konca".
Ale s každým týždňom som cítil, ako ma to vysáva.
Šesť mesiacov postupného pádu
Šesť mesiacov som to riešil. Ale stále som chudol. Strácal energiu. Iba kosť a koža.
Bez peňazí.
Stávalo sa, že som šiel do Lídla na nákup a mal som v ruke 8 EUR. A veľmi som premýšľal, čo kúpim.
"Chlieb určite. Mlieko... možno. Ale čo ešte?"
Osem eur. To bol môj rozpočet na deň.
A vtedy ma to začalo brať. Nie finančná tieseň. Tá bola len spúšťačom.
Bola to strata seba samého.
Depresie: Keď prestaneš spať
Nespával som. Vôbec.
Ľahol som si o polnoci. Ležal som. Hľadel do stropu. Myšlienky sa točili. Krútili. "Čo som pokazil? Kde som zlyhal? Ako sa z toho dostanem?"
O tretej ráno stále hore.
O piatej ráno stále hore.
O pol šiestej ráno som konečne zaspal. Presne o 5:30. Hmm...
Ale vtedy začal nový deň
O deviatej ma zobudila Silvia. "Peťo, musíš vstať."
Vstal som. Ale nebol som prítomný. Bol som zombie. Prešiel som deň ako automaton. Bez energie. Bez chuti. Bez života.
A večer? Znovu naspäť do postele. Znovu nespať.
Toto trvalo rok.
Keď neviete, že ste v depresii
Vtedy som to ešte nazýval "zlé obdobie". "Len sa musím z toho dostať. Len sa musím zbrúsiť."
Nevolal som to depresiou. Lebo ako môže byť niekto, kto predtým fungoval na 150%, v depresii?
Lenže presne tak depresie fungujú. Najväčšmi bijú tých, ktorí pred tým bežali najrýchlejšie.
A ja som bežal celý život.
Telo ako metafora duše
Schudol som. Dostal som sa na svoj najnižší bod. Kosť a koža.
Moja energia bola... preč.
Kde bola? To som vtedy nevedel.
Neskoršie som zistil.
Moja žena Silvia ma držala
Keď som bol najviac na dne, Silvia a moja mamka boli tie, čo ma držali pri živote. Nie slovami. Len prítomnosťou. Len láskou bez hodnotenia a kritiky. Až neskôr som si uvedomil, že to je t onajdôležitejšie čo má človekk v depresii dostať ak sa chce vyliečiť.
Ráno som vstal. Silvia vedľa mňa.
Večer som ležal. Silvia vedľa mňa.
Nič nehovorila. Len bola.
Osmóza.
Vtedy som to ešte nevolal týmto slovom. Ale presne toto to bolo. Silvia držala pole. Keď som ja nemal na to držať seba, Silvia držala mňa.
Otec v ústave: Zrkadlo mojej duše
Môj otec je hospitalizovaný. Dlhodobo. Už roky. Bývalý alkoholik po úraze, ktorý ho odstránil z bežného života.
V čase môjho krachu som k nemu chodil. Sedel som pri ňom. Rozprával som s ním. Niekedy odpovedal. Niekedy nie.
Ale ja som s ním zdieľal energiu.
Nevedome som mu ju dával
Vtedy som to ešte nevnímal. Ale moje telo vedelo.
Keď som sa vracal od otca, cítil som sa ešte prázdnejší. Ako keby som tam niečo nechal.
Lenže to nebolo "ako keby". Ja som tam naozaj niečo nechal.
Energiu.
Rituál: Keď 14-ročná vidí, čo ty nevidíš
V tom čase k nám domov často chodila Natália. Vtedy 14-ročná. Dcéra našej kamarátky. Dievča, ktoré už v tom veku vnímalo veci, ktoré väčšina ľudí nevníma celý život.
Prišla raz k nám. Pozrela sa na mňa. Zbadal akúsi postavu v priestora. Popísala ho.
Potom sa otočila k Silvii.
"Peťo Tvoj otec je tu."
Otec, ktorý nebol fyzicky prítomný
Natália videla môjho otca. Nie fyzicky. Ale jeho prítomnosť. Jeho energiu.
"On tu je celý čas. A berie mu energiu."
Silvia sa na mňa pozrela. Ja som sa pozrel na ňu.
A vtedy mi to docvaklo.
Prečo som zaspával vždy o pol šiestej ráno? Pretože presne o pol šiestej budili môjho otca v ústave. A keď on precitol – a jeho duša sa vrátila do tela – ja som konečne mohol zaspať.
Lebo som mu celú noc dával svoju energiu.
Nevedome.
Šamanský rituál: Odpojenie
Silvia navrhla rituál. Nie veľký. Nie zložitý. Len – uvedomiť si, čo sa deje. A vedome to odpojiť. Tak jednoduché to bolo.
"Musíš povedať otcovi, že ho máš rád. Ale že už mu nemôžeš dávať svoju energiu. Lebo ty ju potrebuješ. Ak chceš pomôcť jemu, musíš najprv pomôcť sebe."
Zatvoril som oči.
Predstavil som si otca.
A povedal som mu to. Nahlas.
"Tati, mám ťa rád. Ale nemôžem ti už dávať svoju energiu. Musím si ju nechať."
Nič dramatické sa nestalo. Žiadny blesk. Žiadne svetlo.
Len... ticho.
A pocit uvoľnenia.
Prvá noc
Tú noc zaspal o pol zaspal o pol jedenástej.
Nie o pol šiestej ráno.
O pol jedenástej večer.
Ako normálny človek.
Zobudil som sa ráno. Vyspatý. Po prvýkrát za rok a pol.
Silvia vedľa mňa. Pozrela sa na mňa. Usmievala sa.
"Spal si."
"Áno. Spal."
Energia sa vrátila
Nie okamžite. Nie úplne. Ale pomaly.
Týždeň po týždni. Mesiac po mesiaci.
Začal som opäť jesť. Začal som opäť cvičiť. Začal som opäť žiť.
Vrátil som sa do svojho tela.
Čo som sa naučil v samotnej tme
Keď sa ťa niekto spýta: "Prežil si depresiu?", myslíš si, že to je o smútku.
Nie je.
Depresie sú o odpojení.
Odpojil som sa od tela. Od emócií. Od života. Fungoval som len hlavou. Len logicky. Len výkonom.
A keď výkon zlyhal – nezostalo nič.
Osmóza nie je teória
Počas toho obdobia som nevedome žil osmózou. Otec bral energiu odo mňa. Silvia mi ju dávala.
Nehovorili sme o tom. Nevedeli sme o tom. Ale dialo sa to.
A keď som to konečne pochopil – a vedome to zmenil – všetko sa zmenilo.
Osmóza je najsilnejšia forma komunikácie. Pretože je neviditeľná. A nevedomá.
Kým si ju neuvedomíš.
Siahol som si konenče na žitie – pár minút pred smrťou
Neviem, kedy presne to bolo. Ktorý deň. Ktorá hodina.
Ale bol moment, kedy som si povedal: "Toto už nezvládnem. Nemôžem ďalej."
Nebol to samovražedný impulz. Bola to len... rezignácia.
Totálne vyprázdnenie.
A v tom momente ma zachránila Natália. Jej schopnosť vidieť. A odvaha povedať, čo vidí. A Silvia s mojou mamkou s ich láskou ku mne - aj keď vyzerám ako bezdomovec.
Prečo to píšem?
Lebo viem, že nie som jediný.
Viem, že niekto práve teraz číta tento text a vidí v ňom seba.
Niekto práve teraz cíti, že nemôže ďalej.
Niekto práve teraz dáva svoju energiu niekomu inému – a nevie o tom.
A chcem, aby vedel: Dá sa z toho dostať.
Nie sám. Ale dá sa.
Čo nasledovalo po rituáli
Tento článok nie je o happy ende. Lebo happy end neprišiel okamžite.
Prišla cesta.
Cesta späť do tela. Cesta k uvedomeniu. Cesta k tomu, čo som dnes.
A tá cesta pokračovala znovuzrodením.
Doslovným.
Narodením Jasmíny.
Peter Bolebruch
Február 2026
Poznámky autora
Ak práve teraz prežívaš obdobie, kedy nevieš, či to zvládneš – prosím ťa, nehanbi sa o tom hovoriť.
Osmóza funguje aj v opačnom smere. Ak sa otvoríš niekomu, kto má silu – môže ti ju dať.
Nemusíš to zvládnuť sám.
Ja som to nezvládol sám.
A preto som tu.